reklama

15 mesiacov v Juhovýchodnej Ázii

Mám to šťastie, že s pánom menom Život som už dávno uzavrela nepísanú dohodu o tom, že nebudeme ignorovať to, po čom naše nespútané, slobodomyseľné a nebojácne telo a duch túžia, snívajú a blúznia.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Že vždy pôjdeme za hlasom nášho srdca a intuície, a nebudeme sa báť vstúpiť do neznámej miestnosti so zaviazanými očami, a či do neznámych vôd s bosými nohami. Samozrejme, len ak by to naše srdce z vysvetliteľných alebo iracionálnych príčin chcelo. Aby moje rozprávanie nevyznievalo schizofrenicky, budem ďalej o spomenutých činiteľoch hovoriť ako o Sebe.

A tak sa stalo, že ma pred vyše dvoma rokmi inštinkt zaviedol na cestu rozmanitými končinami Juhovýchodnej Ázie, kde som pocítila šťastie, spokojnosť a vyrovnanosť viac než kdekoľvek a kedykoľvek predtým. Keďže viem, že nie každý má možnosť (alebo skôr odhodlanie) vycestovať za svojím snom, rada by som sa o svoje zážitky, pocity a postrehy podelila so všetkými, ktorí o to stoja. Začnem teda tam, kde to naozaj začalo.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Dvaja ľudia raz splodili svojho tretieho a posledného priameho potomka. Boli to moji rodičia a bola som to ja. Veľkú časť príbehu preskočím. Počas posledného roka bakalárskeho štúdia Etnológie v Trnave som si na poslednú možnú chvíľu podala prihlášku na ročné štúdium jazyka a kultúry v Indonézii. Išlo o štipendijný program indonézskej vlády. Keďže uchádzačov bolo veľa a pravdepodobnosť prijatia nejasná, brala som asi polročné čakanie na výsledok s rezervou. Moja myseľ však bola naladená optimisticky, a zrazu „bác“ a vyšlo to! Vzali ma, a to dokonca na prvý pokus! Po štátniciach a prehýrenom lete som teda po prvýkrát opustila pohodlnú Európu a ocitla sa uprostred „uletenej'“ Jakarty, s osemkilovým batohom na chrbte a húževnatým srbským kamošom Mirom po boku (nezabudnem ani na míňajúcu sa fľašu maďarskej pálenky v jeho ruke). Tento nezameniteľný chlapec totiž skúsil šťastie tiež, a čo sa často nestáva, usmialo sa naňho. Tešili sme sa, keďže sme dobrí kamaráti a mali sme študovať v zhruba 200 kilometrov vzdialených mestách na najľudnatejšom ostrove sveta Jáva. O tomto mladom mužovi sa zmienim ešte niekoľkokrát, ukrátiť čitateľov o skvost ako je Miro by bolo hlúpe. Príbeh ale pokračuje. Po vykročení z letiska ma omráčila nepoznane vysoká teplota a vlhkosť vzduchu silou ako vzplanutie prvej lásky či šľahnutie vražednej mucholapky. Intenzita toho pocitu bola nesmierna, keďže odvtedy sa mi nikdy nezdalo byť vonku tak strašne teplo a vlhko zároveň, i keď som sa ocitla aj v extrémnejších podmienkach. A bolo to tam! Všetko nové. Všetko absurdné, „do kŕčov“ vtipné, zapáchajúce a dynamické. To je Jakarta, jedno z najznečistenejších miest sveta. A to som bola ja, dievča z banskoštiavnického „lesa“, baviaca sa na všetkých neznámych výjavoch uprostred mrakodrapového pekla, obklopená stovkami neznámych a jedným známym, rovnako sa smejúcim ksichtom. Bolo to čarovné a také rýchle... O dva dni som už ležala v uvítacích horúčkach v Bandungu, treťom najväčšom indonézskom meste, v ktorom som mala stráviť nasledujúcich deväť mesiacov. Pridám teda zopár faktov o tejto úžasnej krajine, v ktorej som sa ocitla.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
kontrasty Jakarty
kontrasty Jakarty 

Indonézia je najväčšia ostrovná krajina sveta. Je to krajina nádherne pestrých farieb, vôní, smradov, etník, zvykov, prírodných a kultúrnych úkazov, chutí, náboženstiev, príbehov. Siahajú cez ňu tri časové pásma a zahŕňa vyše 17 000 ostrovov (či ich častí), z ktorých najväčšie sú Borneo (po indonézsky Kalimantan), Sumatra, Nová Guinea, Jáva a Sulawesi. Zároveň je s vyše 250 miliónmi obyvateľov štvrtou najľudnatejšiou krajinou sveta. Je to pôvabný a očarujúci tropický svet, kde sa pocitovo zastavil čas. Kde aj obyčajná scenéria vyráža dych, keďže všadeprítomných výhľadov na terasovité ryžové polia, čajové plantáže či rozmanitú prírodu sa asi nasýtiť nedá. Je to krajina, ktorej obyvatelia sa mnohokrát správajú proti zdravej logike, no kde to nikomu nevadí. Kde šialení, no zákonom oprávnení vodiči najrôznejších dopravných prostriedkov jazdia takým štýlom, že človek by čakal, že šoférom je snáď dieťa alebo zviera. Kde sú vlastne deti šoférmi aj naozaj, a vskutku by ma ani neprekvapilo zazrieť za volantom zviera (keď už som pri tom – hľa čomu bola svedkom kamarátka Eva...).

SkryťVypnúť reklamu
reklama
photo by Eva Križanová
photo by Eva Križanová 

Kde sa jazdí po ľavej strane vozovky, ale aj po pravej, aj po neurčitej (a teda stredom a krížom cesty), a kde to nikomu nepripadá čudné. Kde pouliční muzikanti s gitarkami či ukulele a neraz až chúlostivo chýbajúcim hudobným cítením naskakujú do okoloidúcich mhd prostriedkov angkotov ako srnce, a svojou hrou, spevom, kvílením či recitáciou spríjemňujú alebo znepríjemňujú dennodenné cestovanie. V mojom vnímaní – čím absurdnejší prejav, tým väčšia sranda. Do autobusov naskakujú okrem muzikantov aj pouliční predajcovia najrôznejších vychytávok, ako sú farebné perá či manikúrové sady, alebo využitelnejšie cukríky, liečivé sirupy či rôzne druhy ovocia a pochutín, ktorých zakúpené zvyšky potom putujú pod nohy či (žiaľ) von oknom. Títo hlasní mužíci a ženičky nastúpia do autobusu a rozdajú svoje „zboží“ každému cestujúcemu, bez ohľadu na jeho záujem či nezáujem, aby si ho zase po dvoch minútach od väčšiny z nich, poobchytkávané a poobdivované, vyzbierali naspäť. Človek im proste nevysvetlí, že o daný produkt nestojí. Taká možnosť neexistuje! Každý povinne podrží bakelitové kombinačky či farebné detské nožničky dve až päť minút, inak to nejde! Takýchto milých úkazov je nekonečne veľa. Ani po mesiacoch strávených potulkami touto krajinou som sa stále nestačila čudovať, koľko skríň a iných masívnych predmetov sa dá odviezť na motorke, koľko topánok skombinovať na nohách, koľko hodín presedieť bez pohnutia s pohľadom upretým do neznáma, koľko bytostí natlačiť do jedného auta...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Aby som sa vrátila k podstate – nemohla som urobiť lepšie rozhodnutie, ako vo svojich 22 rokoch odcestovať do Indonézie. Krajinu som si natoľko zamilovala, že aj napriek chýbajúcemu domovu a neúmyselnému raneniu citov mojich najbližších som sa rozhodla tento pobyt predĺžiť na celkových 15 (namiesto deväť) mesiacov. Videla a zažila som toho veľa, no zďaleka nie dosť. Naučila som sa mnoho o sebe, o Indonézii, o Indonézanoch, o indonézčine (ktorú už ovládam pomerne plynule), o svete. Naučila som sa vážiť si jednoduché veci ako je pitná, ba dokonca teplá voda tečúca zo slovenských kohútikov a iné záležitosti, ktoré považujeme za samozrejmosť, no v skutočnosti sú veľkým luxusom. Precestovala som mnohé ostrovy, častokrát stopom, a navštívila aj iné krajiny Juhovýchodnej Ázie, o čom sa hlbšie zmienim v tom správnom čase. Táto skúsenosť mi bola psychickou práčkou a je mi nad slnko jasné, že cestovania sa nikdy nenasýtim. Keďže písať je o čom a oddych je zdravý, rozdelím toto rozprávanie do viacerých častí. Gratulujem! Práve si dočítal(a) prvú z nich! (:

Obrázok blogu
photo by Maxim Korobeynikov
photo by Maxim Korobeynikov 
Alexandra Schneiderová

Alexandra Schneiderová

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som jedna z mnohých. Plachtím životom s očami a srdcom otvorenými dokorán, horiac po poznaní nepoznaného. Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu